Voľba stredovekého – gotického vzoru pre architektúru rodinnej hrobky významného šľachtického rodu zaiste nebola náhodná. Môžeme za ňou tušiť aj subjekt stavebníka – zhmotnenie idey kultu predkov. V uvedenej typologickej skupine tento jav nebol ojedinelým. Takmer v rovnakom čase – v roku 1893, postavili podľa plánov nemeckého architekta Arthura Meininga v neďalekom Trebišove mauzóleum Andrássyovcov. Jeho impozantná neogotická architektúra na brehu jazierka uprostred romantického anglického parku vyvolávala nielen sentimentálne nálady a pocity, no zároveň sa mala stať aj dôstojnou pripomienkou slávy rodu i jednotlivca – jedného z najvýznamnejších politikov vtedajšieho Uhorska – grófa Gyulu Andrássyho.
Podobný zámer našiel uplatnenie aj v návrhu kaplnky v Michalovciach. Dal si ju postaviť príslušník jedného z najvplyvnejších šľachtických rodov na Zemplíne. V staršej i novšej literatúre sa uvádza – a archívne pramene to potvrdzujú, že jej stavebníkom bol gróf Anton (Antal) Sztáray (1839 – 1893). Práce na kaplnke začali podľa archívneho zápisu 2. septembra 1893. Vzhľadom na to, že nepoznáme presný dátum úmrtia grófa – len rok 1893, je možné, že Anton Sztáray sa počiatku výstavby kaplnky na jeseň roku 1893 nedožil. Architekt Fröde svoj list z roku 1894 už adresuje správcovi majetku grófa Sztáraya, v ktorom sa obracia na urodzenú pani grófku, grófovu manželku-vdovu Franciszku Batthány (1839 – 1901).
Zastavme sa bližšie pri rode Sztárayovcov. Samuel Borovszky v svojom historicko-geografickom diele v časti Zemplínska župa expresívne píše o Michalovciach ako o cit.: „starodávnom hniezde rodov Nagymihály a Sztáray". Sztárayovci tak spojili svoje osudy s lokalitou, ktorá sa už od roku 1419 objavuje v listinách ako oppidum. Vlastníkmi tamojšieho barokovo-klasicistického, pôvodne renesančného kaštieľa, sa však stali až okolo polovice 18. storočia. Vtedy kaštieľ prešiel do rúk baróna Imricha Sztáraya (1698 – 1769), hlavného župana Ungvárskej župy a neskôr sa kaštieľ stal majetkom jedného z jeho synov – grófa Michala Sztáraya (1749 – 1798).
Stavebník michalovskej kaplnky Anton, člen hlavného stavovského domu, bol jeho vnukom, synom Alberta Sztáraya (1785 – 1843) a zdedil michalovské a várpalotajské panstvo. Anton Sztáray a jeho manželka Franciszka Batthány, predtým dvorná dáma na cisárskom dvore, patrili k progresívne zmýšľajúcim predstaviteľom uhorskej šľachty, ktorí sa neváhali vydať na cestu podnikania. Pokračovali v aktivitách svojho príbuzného – zemplínskeho župana Viktora (1823 – 1879), ktorý priniesol na Zemplín veľkostatkársky spôsob podnikania a industrializáciu (vybudoval tehelňu, pílu, liehovar i kameňolom). Manželia Sztárayovci taktiež podporovali rozvoj miestneho priemyslu – založili pivovar, neboli im cudzie ani dobročinné aktivity (nemocnica) a láskavé zaobchádzanie so svojimi zamestnancami na statku či so služobníctvom v kaštieli. Ani ich stavebné aktivity neboli zanedbateľné – zámer postaviť veľkolepú rodinnú hrobku je toho dôkazom.
