Dole podpísaný týmto potvrdzujem, že kaplnka s prístavbami na Györke (Hôrke) bola postavená a vybavená podľa u mňa objednaných plánov úctyhodným pánom grófom Antalom Sztárayom a horný výkaz som uznal správnym.

Viedeň, 31. december 1900

Tento zápis nájdeme v archívnom fonde Sztárayovcov v spise Michalovce, kaplnka a vedľajšia stavba na hore Hôrka – výkaz o výdavkoch na stavbu a na vnútorné zariadenie. Architektom, ktorý vystavil toto potvrdenie bol pôvodom nemecký architekt Viliam (Friedrich Wilhelm, resp. Frigyes Vilmos) Fröde, ktorý v tom čase už pôsobil ako mestský architekt vo Viedni. Mal za sebou pomerne dlhé obdobie vo funkcii architekta, resp. hlavného staviteľa na najvýznamnejších regotizačných stavebných podnikoch na východe nášho územia. Menej je však známa jeho účasť na menších, nemenej pozoruhodných stavbách. Patrí k nim aj neogotická kaplnka – rodinná hrobka rodu Sztárayovcov v Michalovciach. Zo zachovaných písomností vyplýva, že autora plánov – architekta F. W. Frödeho – zároveň poverili aj vedením tejto stavby.

Záznam v archívnom spise prezrádza, že v októbri 1893 a v auguste 1897 vyplatili odmeny pre stavby-dozorného architekta pri výstavbe kaplnky v Michalovciach – Viliama Frödeho, spolu vo výške 315 772 korún. Zachoval sa aj list, ktorý z Košíc dňa 21. júla 1894 napísal architekt Fröde správcovi majetku grófa Sztáraya. Obsahuje informácie, týkajúce sa priebehu výstavby kaplnky (klampiarske práce, žiadosť o vyplatenie odmien majstrom, výber stavebných materiálov a pod.). Jedinou zachovanou grafickou dokumentáciou z čias výstavby kaplnky (1893 – 1898, resp. 1900) sú dva nákresy a výkaz výmer krytiny na strechu kaplnky. Oba zhotovil a signoval architekt F. W. Fröde v Košiciach 20. júla 1894.

Napriek tomu, že o architektovi kaplnky na Hrádku máme iba skromné informácie, nepochybne patril k významným osobnostiam vtedajšej architektonickej scény. Jeho predchádzajúce pôsobenie v oblasti reštaurovania pamiatok zrejme rozhodujúcou mierou ovplyvnilo aj voľbu štýlu, v ktorom navrhol a postavil michalovskú kaplnku. Jej neogotická podoba sa v odbornej spisbe považuje za voľnú kópiu gotickej Kaplnky sv. Michala v Košiciach, ktorej prvú obnovu (ukončená 1885) viedol práve Viliam Fröde.

Hlavným stavbyvedúcim regotizačných prác na Dóme sv. Alžbety sa stal po náhlej smrti architekta Józsefa Webera na návrh samotného profesora Friedricha von Schmidta. Práve v rámci prác na tejto stavbe zbieral skúsenosti pre svoje ďalšie pôsobenie. Stala sa ním aj architektova účasť na obnove Kaplnky sv. Michala v Košiciach.

Počiatky prvej etapy obnovy košickej kaplnky siahajú do 60. rokov 19. storočia, keď sa o túto stavbu začal zaujímať aj profesor viedenskej techniky, známy reštaurátor Friedrich von Schmidt (1825 – 1891). Pod Frödeho vedením sa v roku 1885 aj na základe profesorových odporúčaní uskutočnili zabezpečovacie práce – vymenili časti klenieb, svorníky, ako aj staticky zabezpečili konštrukciu telesa veže so zvonom. Interiér zabielili vápenným náterom, fresky očistili a ošetrili proti olupovaniu. Pôvodnú tehlovú dlažbu vymenili za kamennú z dómu. Vnútorné zariadenie zväčša iba opravili, resp. odstránili barokový oltár a nahradili ho oltárom z Dómu sv. Alžbety. Radikálnu regotizáciu kaplnky priniesla až prestavba podľa plánov a pod vedením architekta Otta Sztehló (1851 – 1923) v rokoch 1903 – 1904, ktorý už predtým ako mladý architekt pracoval na obnove košického dómu pod Frödeho vedením.

Uvedený prehľad prác F. W. Frödeho nenecháva nikoho na pochybách, že architekt disponoval značnými skúsenosťami a odbornými vedomosťami, ktoré zúročil aj pri návrhu Kaplnky Sztárayovcov v Michalovciach. Koncept jej celku i detailov dáva tušiť, že jej tvorca mal dokonale naštudované gotické tvaroslovie, klenbové konštrukcie, či stredoveké stavebné materiály a techniky.

Voľba stredovekého – gotického vzoru pre architektúru rodinnej hrobky významného šľachtického rodu zaiste nebola náhodná. Môžeme za ňou tušiť aj subjekt stavebníka – zhmotnenie idey kultu predkov. V uvedenej typologickej skupine tento jav nebol ojedinelým. Takmer v rovnakom čase – v roku 1893, postavili podľa plánov nemeckého architekta Arthura Meininga v neďalekom Trebišove mauzóleum Andrássyovcov. Jeho impozantná neogotická architektúra na brehu jazierka uprostred romantického anglického parku vyvolávala nielen sentimentálne nálady a pocity, no zároveň sa mala stať aj dôstojnou pripomienkou slávy rodu i jednotlivca – jedného z najvýznamnejších politikov vtedajšieho Uhorska – grófa Gyulu Andrássyho.

Podobný zámer našiel uplatnenie aj v návrhu kaplnky v Michalovciach. Dal si ju postaviť príslušník jedného z najvplyvnejších šľachtických rodov na Zemplíne. V staršej i novšej literatúre sa uvádza – a archívne pramene to potvrdzujú, že jej stavebníkom bol gróf Anton (Antal) Sztáray (1839 – 1893). Práce na kaplnke začali podľa archívneho zápisu 2. septembra 1893. Vzhľadom na to, že nepoznáme presný dátum úmrtia grófa – len rok 1893, je možné, že Anton Sztáray sa počiatku výstavby kaplnky na jeseň roku 1893 nedožil. Architekt Fröde svoj list z roku 1894 už adresuje správcovi majetku grófa Sztáraya, v ktorom sa obracia na urodzenú pani grófku, grófovu manželku-vdovu Franciszku Batthány (1839 – 1901).

Zastavme sa bližšie pri rode Sztárayovcov. Samuel Borovszky v svojom historicko-geografickom diele v časti Zemplínska župa expresívne píše o Michalovciach ako o cit.: „starodávnom hniezde rodov Nagymihály a Sztáray". Sztárayovci tak spojili svoje osudy s lokalitou, ktorá sa už od roku 1419 objavuje v listinách ako oppidum. Vlastníkmi tamojšieho barokovo-klasicistického, pôvodne renesančného kaštieľa, sa však stali až okolo polovice 18. storočia. Vtedy kaštieľ prešiel do rúk baróna Imricha Sztáraya (1698 – 1769), hlavného župana Ungvárskej župy a neskôr sa kaštieľ stal majetkom jedného z jeho synov – grófa Michala Sztáraya (1749 – 1798).

Stavebník michalovskej kaplnky Anton, člen hlavného stavovského domu, bol jeho vnukom, synom Alberta Sztáraya (1785 – 1843) a zdedil michalovské a várpalotajské panstvo. Anton Sztáray a jeho manželka Franciszka Batthány, predtým dvorná dáma na cisárskom dvore, patrili k progresívne zmýšľajúcim predstaviteľom uhorskej šľachty, ktorí sa neváhali vydať na cestu podnikania. Pokračovali v aktivitách svojho príbuzného – zemplínskeho župana Viktora (1823 – 1879), ktorý priniesol na Zemplín veľkostatkársky spôsob podnikania a industrializáciu (vybudoval tehelňu, pílu, liehovar i kameňolom). Manželia Sztárayovci taktiež podporovali rozvoj miestneho priemyslu – založili pivovar, neboli im cudzie ani dobročinné aktivity (nemocnica) a láskavé zaobchádzanie so svojimi zamestnancami na statku či so služobníctvom v kaštieli. Ani ich stavebné aktivity neboli zanedbateľné – zámer postaviť veľkolepú rodinnú hrobku je toho dôkazom.

Môžeme iba predpokladať, že významné postavenie na biskupskom úrade v Košiciach prinieslo grófovi Antonovi Sztárayovi aj kontakty s architektmi – reštaurátormi, ktorí sa podieľali na obnove dómu i Kaplnky sv. Michala. Tu sa gróf pravdepodobne zoznámil aj s architektom F. W. Frödem.

Fenomén regotizácie sa neprejavil len na neogotickej architektúre kaplnky Sztárayovcov. Spomienkou na éru obnovy košických pamiatok sa stali aj chrliče – originály sňaté z Dómu sv. Alžbety a umiestnené v záhrade pred vstupom do sztárayovského kaštieľa v Michalovciach. Dva z nich zabudovali dokonca priamo v jednej z jeho miestností. Grófovi ich odpredal pravdepodobne sám architekt Fröde. Traduje sa tiež, že časť pôvodne parapetnej kružby z dómu použili ako ohradu pred vstupom do kostola v blízkosti kaštieľa. Nebol to jav ojedinelý – odpredajom stavebného materiálu z búracích prác na dóme v období, keď boli poškodené či zvetrané originály vymieňané za kópie, poverili práve Frödeho a získané financie použili pri obnove dómu.

Nemožno pochybovať o tom, že sa architekt michalovskej kaplnky Sztárayovcov inšpiroval stredovekou predlohou – kaplnkou sv. Michala v Košiciach. Podobné črty tak v pôdorysnej skladbe, hmote a aj osnovaní tvaroslovných prvkov sú čitateľné pri komparácii oboch kaplniek. Koncept jednolodia s polygonálnym päťdielnym uzáverom a dvoma obdĺžnikovými poliami krížovej klenby zopakoval architekt Fröde aj pri návrhu michalovskej rodinnej hrobky. Obe kaplnky sú dvojpodlažné, zatiaľ čo košická mala prístup do podzemného priestoru – ossária z exteriéru, v michalovskej architekt umiestnil priestor krypty pod svätyňu a sprístupnil ho interiérovým schodiskom. Samotná krypta tvorí polopodzemný priestor, čomu zodpovedá pomerne vysoký sokel, na ktorom je umiestnené celé teleso stavby. Krížové klenby v michalovskej kaplnke na rozdiel od gotického vzoru v Košiciach majú zjednodušenú profiláciu rebier, ktoré dosadajú priamo na prípory, vynecháva sa medzičlánok – baldachýn s konzolou pre plastiku.

Z hľadiska dispozície je zaujímavé umiestnenie točitého kruhového schodiska do krovu a veže. V oboch prípadoch je umiestnené v nároží – v mieste prvého oporného piliera severného priečelia. Rozdielna je hmota schodiska v exteriéri – v michalovskej kaplnke polygonálna, ukončená kupolkou, v Košiciach kruhová s vežičkou v tvare kužeľa, bohato zdobenou krabmi a krížovou kyticou vo vrchole.

Miera schématizácie a zjednodušenia detailov je v prípade michalovskej kaplnky viditeľná, napriek tomu sila vzoru sa prejavuje v preberaní celkového konceptu fasád. Na juhovýchodnej osi priečelia dominuje vstupný ústupkovitý prevýšený portál, ukončený vimperkom s krížovou kyticou a motívom rozety. V tympanóne vimperku nechýba sztárayovský kamenný erb s vročením 1893, plniaci funkciu znaku – ikony. Architektúra kaplnky tak nielen svojou stredovekou formou, ale aj detailom napĺňa ideu kultu predkov. Celé teleso portálu je osadené do niky – podobne ako v Košiciach, lemovanej vysokým lomeným oblúkom, na ktorý osovo dosadá teleso dvojpodlažnej veže, ukončenej sedlovou strieškou. Vysoké neogotické okná s trojdelením s motívom troj a štvorlístkovej kružby umiestnené medzi piliermi, lemujúcimi celú stavbu, nesú znaky štylizácie a zjednodušovania stredovekých tvarov.

Aj tu, tak ako aj pri návrhu ďalších detailov, architekt Fröde zúročil precíznu naštudovanosť gotických tvaroslovných prvkov. Táto znalosť mu umožnila prejsť cestu transformácie stredovekých vzorov, ich zjednodušovania a štylizácie, ktorej výsledkom bola impozantná neogotická architektúra Sztárayovskej kaplnky na Hrádku. Nielen samotná architektúra rodinnej hrobky, ale aj jej situovanie – výber lokality na návrší – nad mestom, o ktorého rozvoj sa významnou mierou zaslúžil aj šľachtický rod Sztárayovcov, z nej urobili dominantu širokého okolia.

Zaujímavý je aj ten fakt, že keď dostavali kaplnku na Hrádku (1898), Kaplnka sv. Michala v Košiciach stála ešte v svojej neregotizovanej podobe (t. j. so všetkými prístavbami) až do roku 1903. Až v rámci druhej etapy obnovy odstránili v jej severnej časti Szátmáryovskú kaplnku a sekundárne pristavanú južnú sakristiu, čím bola kaplnka v zmysle puristických tendencií očistená od neskorších prístavieb a uplatnil sa jej pôvodný stredoveký koncept jednolodia s polygonálnym päťdielnym uzáverom a dvoma obdĺžnikovými poliami krížovej rebrovej klenby. Z tohoto pohľadu kaplnka na Hrádku časovo predstihla svoj vzor.

Kaplnka sv. Michala v Košiciach sa stala predlohou aj pre neogotický Kostol sv. Štefana kráľa v Mokranciach. Postavili ho na mieste pôvodného gotického kostola v roku 1907. Keďže architekta tejto stavby nepoznáme, môžeme iba predpokladať, že mal blízko k okruhu košických reštaurátorov. S predlohou však narábal veľmi voľne.

Kým návrh Sztárayovskej kaplnky vychádzal presne z pôdorysného a hmotového konceptu košickej kaplnky, kostol v Mokranciach navrhli ako jednoloďový so štyrmi klenbovými poliami, ktorý ešte uzatvára predĺžené presbytérium. Architekt tu pravdepodobne zohľadnil potrebu väčších priestorových nárokov vzhľadom na to, že kostol mal plniť funkciu farského kostola.

Neogotické tvaroslovné prvky sú značne rustikalizované. Ústupkovitý portál v západnom priečelí je podobne ako u stredovekej predlohy osadený do plytkej niky. Flankovanie vimperku dvojicou fiál predstavuje podobný motív ako na košickej kaplnke. Jednotlivé detaily, ich tvary, ako aj remeselné vypracovanie, sú však v Mokranciach poznačené pokročilým duchom eklekticizmu a nesú výrazné známky prefabrikovania. Aj neogotická kružba, členiaca okná, iba náznakovo vypovedá o svojej inšpirácii.

Napriek niektorým znakom periférnosti na paralele Košice – Michalovce – Mokrance môžeme sledovať zaujímavý proces preberania podnetov zo stredovekej – gotickej predlohy, keď jej transformovaná až rustikalizovaná podoba nachádza uplatnenie v neogotickej architektúre Kaplnky Sztárayovcov v Michalovciach či Kostola sv. Štefana kráľa v Mokranciach. Účasť významného architekta F. W. Frödeho na projekte jednej z týchto stavieb – rodinnej hrobky Sztárayovcov v Michalovciach, zároveň poukazuje na vplyvy košického stavebného centra – jeho reštaurátorskej činnosti – na novú architektonickú tvorbu v regiónoch.

Jana Pohaničová 

Štúdiu s poznámkovým aparátom, zoznamov archívnych prameňov a literatúry si môžete prečítať v odbornom časopise Pamiatky a múzeá, 2005, č. 4, s. 19 – 23.