Teodor Jozef Mousson – umelec, oveľa viac vyzdvihovaný než kritizovaný – spojil na 33 rokov svoju životnú púť s Michalovcami. Po smrti dokonca získal prívlastok „maliar zemplínskeho slnka a ľudu".

Narodil sa v roku 1887 v maďarskej dedinke Hőgyész pri Pécsi (historický slovenský názov uvedeného mesta znie Päťkostolie). V rodine sa tradovalo, že ich predkovia prišli v 17. storočí z Francúzska a usadili sa ako mlynári v južnom Uhorsku.

Sen o umeleckej dráhe sa mladému Teodorovi Jozefovi splnil v roku 1906, keď začal študovať v Budapešti.

V roku 1910 sa Teodor Jozef prvýkrát oženil, jeho manželka Irena Grundová pochádzala z chorvátskeho Záhrebu (zoznámil sa s ňou počas študijnej cesty pri Balatone).

Mladomanželia sa najprv usadili neďaleko Moussonovho rodiska. Zakrátko však Teodor Jozef dostal ponuku na miesto učiteľa v michalovskej meštianskej škole, ktorú prijal, lebo sa domnieval, že Michalovce ležia niekde pri Budapešti. Keď sa dozvedel pravdu, spočiatku bol veľmi sklamaný. Svoj neskorší dlhoročný pobyt v tomto mestečku vysvetľoval jednoducho: „Keď som bol v roku 1911 vymenovaný za učiteľa kreslenia na meštiansku školu do Michaloviec, cestoval som tam vlakom s manželkou zjari, v prvom týždni po Veľkej noci, keď sa ešte pestré červené, zelené, belasé škrupiny veľkonočných vajíčok váľali na každej železničnej zastávke. Od Michalian sme stretávali na staniciach i vo vlaku ľudí v typických zemplínskych krojoch. Bolo to pre mňa úplne nové, úchvatné, ani hra so životným kaleidoskopom. Kraj balerín a šuhajov v úzkych bielych drelichových nohaviciach ma navždy spútal, tu v Zemplíne zadržal."

V Michalovciach teda nastúpil ako učiteľ kreslenia do meštianskej školy – vyučoval však aj nemčinu, pretože ju ako jediný pedagóg v celom zbore plynule ovládal. Táto práca ho ale dosť vyčerpávala. Navyše v nej nevidel perspektívu – nevedel sa totiž zmieriť s faktom, že musel učiť i také deti, ktoré kresliť vlastne ani nechceli. Aj napriek pomoci manželky bol zo školských pomerov stále viac a viac rozladený.

So školstvom sa definitívne rozlúčil v roku 1919, lebo po zmene spoločensko-politických pomerov sa novým vyučovacím jazykom stala slovenčina, ktorú však dobre neovládal (svoje pedagogicko-výchovné skúsenosti nakoniec zhrnul krátko, no výstižne – deti by sa nemali trestať bitkou a ich zlé charakterové črty sa dajú iba potlačiť).

Stal sa slobodným umelcom a kreslil na objednávku. Z jeho listov z tohto obdobia cítiť jednak neistotu, čo s ním i s jeho rodinou bude po finančnej stránke, jednak značnú úľavu, pretože už nemusel robiť prácu, ktorú aj tak nemal rád a ktorá obmedzovala jeho rozlet.

Problémy boli tiež v rodine. Teodorovi Jozefovi zomreli dve malé dcéry, navyše mu manželka ochorela na tuberkulózu, z ktorej sa dlhodobo liečila i v rodnom Chorvátsku. Nakoniec však ťažkej chorobe v roku 1924 podľahla.

Umelec sa ocitol v nezávideniahodnej životnej situácii. Musel sa sám starať o celú rodinu (syna Viliama a dvojičky Editu a Juditu), navyše nevychádzal dobre so svokrovcami (tí nesúhlasili so svadbou dcéry a chudobného umelca, pretože ju chceli vydať za niekoho bohatého a vplyvného). Ich styky sa po smrti Ireny ešte viac obmedzili, časom došlo k ich úplnému prerušeniu. Svojich vlastných príbuzných mal Teodor Jozef veľmi ďaleko...

Vnútornú silu nachádzal v tvorbe. Keď v roku 1927 poskytol rozhovor pre noviny Slovenský východ, okrem iného tam spomenul: „Vidieť trh alebo odpust v Michalovciach či Sečovciach je niečo, čo sa nedá opísať – iba maľovať. Som 16 rokov tuná. Bol som v tom čase dvakrát v Taliansku, ale graciózny pohyb takej Sečovčanky ani rodená Parížanka by nevedela napodobniť." Zaujímavý bol tiež názor umelca na ženskú krásu: „Krásne je to, čo je zdravé a čo je zdravé, nie je príliš chudé." Teodorovi Jozefovi sa teda páčili ženy plnoštíhle, kypiace zdravím, a práve takéto typy rád zachytával na svojich obrazoch.

Keď bol koncom roka 1927 v susedstve michalovského gréckokatolíckeho farského chrámu dokončený Roľnícky dom, v podkrovnej miestnosti zriadili umelcovi ateliér s vrchným osvetlením.

Počas svojho pobytu v Michalovciach Teodor Jozef často navštevoval i kaštieľ v neďalekom Nižnom Hrušove, kde občas prichádzali – vďaka kontaktom majiteľky – aj umelci z viacerých európskych krajín.

Moussonovo srdce však neustále hľadalo spriaznenú dušu. Jeho „vyvolenou" sa nakoniec stala učiteľka talianskeho pôvodu, s ktorou sa po krátkej známosti a bez bližšieho vzájomného spoznania zosobášil v roku 1926. Umelec ale zakrátko spoznal, že táto svadba bola omyl – mladomanželia rozličných pováh si totiž vôbec nerozumeli. Po vyše štyroch rokoch spoločného spolužitia teda nasledoval rozvod.

Koncom 20., respektíve začiatkom 30. rokov minulého storočia sa rodina Teodora Jozefa Moussona usadila vo vile na Hrádku, ktorú im prenajal Alexander Sztáray. Gróf umelca osobne poznal, pretože ten učil jeho deti v meštianskej škole. Skončilo tak obdobie provizórnych riešení a častých sťahovaní (najprv totiž bývali pri meštianskej škole na Kapitánskej ulici a odtiaľ sa potom presťahovali na Užhorodskú ulicu, kde dvakrát zmenili podnájom).

Na odľahlom, romantickom mieste, obklopený nádhernou prírodou, sa umelec cítil šťastný... Bývanie bolo síce útulné, no skromné. Vodu si nosili z neďalekej studne, k dispozícii mali i prírodný bazén. Elektrina tu zavedená nebola, a tak si obyvatelia vilky svietili naftovým plynom. Z vymožeností vtedajšej techniky im slúžilo len jedno baterkové rádio.

Z našetrených peňazí si umelec dal časom k vile (na jej severnej strane) pristavať ateliér, v ktorom postupne trávil viac a viac času. Často tiež vyrážal na motorke do okolitých dedín za inšpiráciou.

Keď v roku 1933 preložili do Michaloviec, na „vzdialený východ", sociálnu pracovníčku maďarského pôvodu Kláru Irmanovú, tá si našla v mestečku bývanie v podnájme. A práve u svojich domácich sa zoznámila s Teodorom Jozefom Moussonom. O rok neskôr už bola svadba.

Časom sa im narodili dve dcéry – Erika a Katka. Klára tiež manželovi pravidelne rozprávala o veľkej chudobe, s ktorou sa pri svojej práci stretávala na každom kroku.

Počas existencie vojnového slovenského štátu sa umelcovi dostalo vyššieho uznania, o čom svedčia i oslavné články v súdobých novinách. Redaktori ho dokonca nazvali „východoslovenským Úprkom".

V roku 1941 michalovská samospráva darovala vtedajšiemu prezidentovi republiky Jozefovi Tisovi dve jeho olejomaľby s rozmermi 100 x 80 cm – prvý obraz niesol názov „Trh v Michalovciach" a druhý tvorila kompozícia krajinky z okolia Michaloviec, pričom v popredí sa vynímali dve dievčatá v zemplínskych krojoch a v pozadí bolo vidieť Vihorlat a hrad Vinné.

Teodor Jozef Mousson však v roku 1942 vážne ochorel, navyše ho v tom istom čase – na základe vymysleného udania – aj zatkli (jeho manželku Kláru totiž falošne obvinili zo sprenevery jedného milióna slovenských korún a keďže išlo o veľkú sumu peňazí, zaistili oboch manželov). Väznenie umelec po zdravotnej stránke znášal veľmi zle, nechutila mu ani väzenská strava.

Keď sa v roku 1944 priblížil front, Teodor Jozef Mousson opustil (v rámci evakuácie) Michalovce a odišiel za svojím synom Viliamom do Trenčína – tu aj o dva roky neskôr zomrel a tu je tiež pochovaný (jeho želanie spočinúť na Hrádku v Michalovciach splnené nebolo).

Teodor Jozef Mousson – tento známy umelec, vystavujúci nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí – sa tak svojím životom, no najmä dielom nezmazateľne zapísal do histórie Michaloviec i celého Zemplína.

Martin Molnár

Klára Papp